Čo sa deje v amygdale pri traume: Neurobiológia strachu a uzdravenia

Trauma nie je len psychologická spomienka. Je to hlboko biologická udalosť, ktorá mení fungovanie mozgu. V centre tohto procesu stojí malá, mandľovitá štruktúra – amygdala.

Hoci je veľká len niekoľko centimetrov, jej vplyv na naše prežívanie bezpečia, vzťahov a reality je obrovský. Je to evolučne najstaršia časť nášho mozgu.

Čo je amygdala a akú má funkciu?

Amygdala je súčasťou limbického systému a jej hlavnou úlohou je:

 - detekcia hrozby,

 - spracovanie strachu,

 - emocionálne učenie,

 - aktivácia reakcie „boj alebo útek“.

Je to akýsi poplašný systém mozgu.

Keď vyhodnotí situáciu ako nebezpečnú:

 - aktivuje hypotalamus,

 - spustí stresovú reakciu,

 - zvýši hladinu adrenalínu a kortizolu,

 - zrýchli srdce a dýchanie,

 - presmeruje energiu do svalov.

Toto je normálna a zdravá reakcia. Problém nastáva pri traume.

Čo sa deje pri traumatickej udalosti

Trauma vzniká, keď je udalosť:

 - príliš intenzívna,

 - príliš náhla,

 - alebo príliš dlhodobá na to, aby ju nervový systém dokázal spracovať.

Vtedy sa deje niekoľko vecí:

 1. Hyperaktivácia amygdaly

Amygdala sa dostáva do extrémnej pohotovosti.
Vytvára silné emočné „odtlačky“ udalosti.

 2. Oslabenie prefrontálnej kôry

Prefrontálna kôra (centrum racionality a regulácie) sa počas extrémneho stresu dočasne „vypína“.

To znamená:

 - menej logického spracovania,

 - menej schopnosti povedať si „už je to za mnou“,

 - silnejší emočný náboj.

 3. Narušenie hipokampu

Hipokampus je zodpovedný za časové a kontextové zaradenie spomienok.

Pri traume:

 - môže byť jeho funkcia oslabená,

 - spomienky sa ukladajú fragmentovane,

 - bez jasného časového rámca.

Preto traumatická spomienka nepôsobí ako minulosť –
pôsobí ako niečo, čo sa deje teraz.

 Amygdala po traume: Trvalá pohotovosť

Ak trauma nie je spracovaná, amygdala môže zostať:

 - hypersenzitívna,

 - rýchlejšie reagujúca na podnety,

 - nadmerne interpretujúca neutrálne situácie ako hrozbu.

Príklady:

 - hlasnejší zvuk → prudké trhnutie,

 - kritická poznámka → pocit ohrozenia,

 - konflikt → silná fyzická reakcia.

Amygdala si „pamätá“ emocionálnu intenzitu, aj keď vedomá myseľ vie, že nebezpečenstvo pominulo.

Prečo sa spúšťa aj pri malých podnetoch

Amygdala funguje rýchlejšie než vedomé myslenie.

Existujú dve cesty spracovania:

Rýchla cesta (thalamus → amygdala)
– okamžitá, reflexívna, bez analýzy.

Pomalá cesta (thalamus → kôra → amygdala)
– analytická, vedomá.

Pri traume sa rýchla cesta stáva dominantnou.
Mozog sa učí: „Radšej reaguj rýchlo, aj keby si sa mýlil.“

Výsledkom je:

 - prehnaná ostražitosť,

 - úzkosť,

 - podráždenosť,

 - vyhýbavé správanie.

Dlhodobé dôsledky chronicky aktivovanej amygdaly

Ak je amygdala dlhodobo hyperaktívna:

 - zvyšuje sa hladina kortizolu (stresový hormón),

 - oslabuje sa imunita,

 - zhoršuje sa kvalita spánku,

 - znižuje sa schopnosť koncentrácie,

 - zvyšuje sa riziko depresie a úzkostných porúch.

Mozog sa „preladí“ na režim prežitia.

A režim prežitia nie je kompatibilný s:

 - kreativitou,

 - hlbokými vzťahmi,

 - dlhodobým plánovaním,

 - pocitom bezpečia.

Dobrá správa: Amygdala je plastická

Mozog je neuroplastický. To znamená, že aj amygdala sa dá regulovať.

Nejde o jej „vypnutie“.
Ide o obnovenie rovnováhy medzi:

 - amygdalou (emocionálny alarm),

 - prefrontálnou kôrou (regulácia),

 - hipokampom (kontext).

 Ako sa amygdala upokojuje

 1. Regulácia dychu

Pomalé, rytmické dýchanie:

 - aktivuje vagový nerv,

 - znižuje sympatickú aktivitu,

 - signalizuje mozgu bezpečie.

2. Vedomé pomenovanie emócií

Keď pomenuješ emóciu („Cítim strach“), aktivuješ prefrontálnu kôru.
Tým znižuješ aktivitu amygdaly.

Tento efekt je vedecky známy ako affect labeling.

3.  Expozícia v bezpečnom prostredí

Postupné vystavovanie sa spúšťačom v kontrolovaných podmienkach pomáha mozgu učiť sa nové asociácie.

4. Bezpečný vzťah

Sociálne bezpečie reguluje nervový systém.
Empatická prítomnosť iného človeka znižuje aktivitu amygdaly.

Terapie zamerané na traumu

Metódy ako:

 - EMDR,

 - somatická terapia,

 - trauma-fokusovaná kognitívna terapia,

 - hypnoterapia,

pomáhajú integrovať fragmentované spomienky.

Trauma nie je slabosť. Je to adaptácia.

Je dôležité pochopiť:

Hyperaktivovaná amygdala nie je chyba.
Je to dôkaz, že mozog sa snažil prežiť.

Problém vzniká vtedy, keď ochranný mechanizmus zostane zapnutý aj po tom, čo hrozba pominula.

Uzdravenie teda neznamená:

 - zbaviť sa emócií,

 - potlačiť reakcie,

 - „byť silnejší“.

Znamená to:

 - naučiť nervový systém znovu rozlišovať medzi minulosťou a prítomnosťou,

 - obnoviť pocit bezpečia v tele,

 - posilniť spojenie medzi amygdalou a prefrontálnou kôrou.

Pri traume sa amygdala stáva príliš citlivou na hrozbu.
Spúšťa reakcie, ktoré kedysi chránili, no dnes obmedzujú.

Dobrou správou je, že mozog sa dokáže meniť.

Každým vedomým nádychom, každým bezpečným vzťahom, každým novým emočným zážitkom dávame amygdale novú skúsenosť:

„Teraz je bezpečne.“

A práve v tomto bode sa začína skutočné uzdravenie nervového systému.