Ako si skvalitniť prežívanie
Človek počas svojho života prejde tisíckami situácií, stretne stovky ľudí a nazbiera nespočetné množstvo skúseností. Napriek tomu sa často stáva, že ani po rokoch hľadania nenachádza odpoveď na jednu z najzásadnejších otázok: prečo sa niektorí ľudia dokážu cítiť naplnení a pokojní aj uprostred náročných okolností, zatiaľ čo iní zostávajú nespokojní, hoci majú navonok všetko, po čom túžili?
Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že odpoveď spočíva v životných podmienkach. Sme zvyknutí veriť, že kvalitu života určuje množstvo peňazí, spoločenské postavenie, vzdelanie alebo úspech. Keď sa však pozrieme pozornejšie, zistíme, že realita je omnoho zložitejšia. História aj súčasnosť poznajú nespočetné množstvo ľudí, ktorí dosiahli obrovský úspech, no napriek tomu prežívali vnútornú prázdnotu. Na druhej strane existujú ľudia, ktorí nevlastnia takmer nič, a predsa z nich vyžaruje pokoj, akoby objavili niečo, čo väčšine ostatných uniká.
Rozdiel medzi nimi často nespočíva v tom, čo majú, ale v tom, z akej úrovne vedomia žijú svoj život.
Vedomie je zvláštny fenomén. Väčšina ľudí si ho uvedomuje len okrajovo, pretože je neustále prítomné. Je podobné vzduchu, ktorý dýchame. Kým ho máme dostatok, nevšímame si ho. A predsa práve ono určuje spôsob, akým vnímame svet, interpretujeme udalosti a reagujeme na situácie, ktoré nám život prináša. Nie je to samotná realita, ktorá vytvára naše prežívanie, ale význam, ktorý jej pripisujeme.
Predstavme si dvoch ľudí, ktorí prídu o zamestnanie. Jeden to bude vnímať ako osobné zlyhanie, dôkaz vlastnej nedostatočnosti a začiatok obdobia neistoty. Druhý síce tiež pocíti nepríjemné emócie, ale po určitom čase začne situáciu vnímať ako príležitosť prehodnotiť svoj život a vydať sa novým smerom. Vonkajšia udalosť je rovnaká. Rozdiel spočíva vo vedomí, z ktorého je interpretovaná.
Práve preto možno povedať, že človek nežije vo svete takom, aký je. Žije vo svete, aký dokáže vnímať.
Na najnižších úrovniach vedomia býva život prežívaný predovšetkým cez prizmu utrpenia. Objavujú sa pocity bezmocnosti, hanby, viny alebo hlbokej rezignácie. Človek nadobúda presvedčenie, že nemá kontrolu nad vlastným osudom a že okolnosti určujú všetko podstatné. V takomto stave sa prirodzene stráca tvorivosť, iniciatíva aj chuť niečo meniť. Energia, ktorá by mohla smerovať k riešeniam, sa spotrebúva na neustále premýšľanie o problémoch.
Zaujímavé je, že mnohé z týchto stavov nevznikajú v dôsledku objektívnej reality, ale v dôsledku príbehov, ktoré si o nej vytvárame. Dvaja ľudia môžu čeliť podobným životným podmienkam, no jeden ich bude vnímať ako dôkaz vlastnej bezcennosti, zatiaľ čo druhý ako výzvu, ktorá ho môže niečo naučiť. V tomto zmysle sa vedomie stáva filtrom, cez ktorý prechádza každá skúsenosť.
Významnú úlohu v ľudskom živote zohráva strach. Hoci si ho často spájame s konkrétnymi hrozbami, väčšina moderných obáv má psychologický charakter. Bojíme sa odmietnutia, zlyhania, kritiky, samoty alebo straty uznania. Mnohí ľudia robia zásadné životné rozhodnutia nie preto, že by ich k nim viedla túžba, ale preto, že sa snažia vyhnúť nepríjemným pocitom.
Strach je pritom mimoriadne presvedčivý. Dokáže vytvoriť ilúziu, že nás chráni, hoci nás často iba obmedzuje. Nabáda nás zostať v známych podmienkach, aj keď nás nenapĺňajú. Presviedča nás, že riziko zmeny je väčšie než riziko stagnácie. Paradoxne práve v snahe vyhnúť sa neistote sa mnohí ľudia vzdávajú možností, ktoré by mohli zásadne obohatiť ich život.
Keď človek začne prekračovať hranice strachu, často sa dostane do ďalšej oblasti vedomia, ktorú charakterizuje túžba. Moderná kultúra je na tomto princípe postavená takmer dokonale. Neustále nás presviedča, že šťastie sa nachádza tesne za ďalším cieľom. Stačí získať lepšiu prácu, väčší príjem, atraktívnejšie bývanie alebo dokonalejší vzťah a spokojnosť bude na dosah.
Na prvý pohľad to znie logicky. Skúsenosť však ukazuje, že uspokojenie získané splnením túžby býva len dočasné. Človek sa po krátkom čase adaptuje na nové podmienky a jeho myseľ začne hľadať ďalší objekt, ktorý by mal priniesť očakávané naplnenie. Tak vzniká nekonečný kolobeh naháňania šťastia, ktoré sa neustále vzďaľuje.
To však neznamená, že ciele sú zbytočné. Naopak. Problém vzniká vtedy, keď sa stanú podmienkou vnútorného pokoja. Ak si človek povie, že bude šťastný až vtedy, keď dosiahne určitý výsledok, dobrovoľne odkladá svoju spokojnosť do budúcnosti. A budúcnosť má zvláštnu vlastnosť – keď príde, okamžite sa zmení na prítomnosť a my začneme hľadať ďalší cieľ.
Na určitej úrovni vývoja si človek začína uvedomovať, že problém nespočíva vo svete okolo neho, ale v spôsobe, akým sa k nemu vzťahuje. Toto uvedomenie predstavuje zásadný obrat. Z pozície obete sa stáva pozorovateľ. Prestáva automaticky reagovať na každú emóciu a začína si všímať, čo sa v ňom odohráva.
Práve tu sa rodí odvaha. Nie ako heroický čin, ale ako schopnosť pozrieť sa pravde do očí. Odvaha neznamená absenciu strachu. Znamená ochotu konať napriek nemu. Znamená priznať si vlastné omyly, prevziať zodpovednosť za svoje rozhodnutia a vzdať sa pohodlného presvedčenia, že za všetko môžu okolnosti alebo iní ľudia.
Tento krok býva pre mnohých najťažší. Ego totiž prirodzene hľadá vinníkov mimo seba. Je oveľa jednoduchšie ukázať prstom na partnera, rodičov, spoločnosť alebo osud, než priznať si vlastný podiel na vytváraní životnej skúsenosti. Napriek tomu práve v okamihu prevzatia zodpovednosti získava človek späť svoju silu. To, za čo preberáme zodpovednosť, môžeme ovplyvniť. To, čo pripisujeme výlučne vonkajším okolnostiam, zostáva mimo nášho dosahu.
Postupne sa objavuje schopnosť prijímať realitu takú, aká je. Toto prijatie býva často nesprávne chápané ako pasivita alebo rezignácia. V skutočnosti ide o jeden z najaktívnejších vnútorných postojov. Prijať realitu neznamená schvaľovať ju. Znamená prestať bojovať s tým, čo už existuje.
Ak človek odmieta prítomný okamih, vytvára vnútorný konflikt. Časť jeho energie smeruje proti samotnej realite. Výsledkom je frustrácia, napätie a pocit vyčerpania. Keď však dokáže situáciu najskôr prijať, získava jasnosť potrebnú na to, aby mohol konať efektívne.
S rastúcim vedomím sa mení aj vzťah k ostatným ľuďom. Kým na nižších úrovniach prevláda hodnotenie, porovnávanie a potreba mať pravdu, vyššie úrovne prinášajú väčšie pochopenie. Človek začína vnímať, že každý koná podľa úrovne vedomia, ktorú má v danom okamihu k dispozícii. To neznamená ospravedlňovanie škodlivého správania. Znamená to však menej odsudzovania a viac porozumenia.
Postupne sa objavuje zvláštny druh lásky, ktorý nemá veľa spoločného s romantickými predstavami. Ide skôr o stav vedomia než o emóciu. Je to schopnosť vnímať hodnotu života bez neustálej potreby kontrolovať, vlastniť alebo meniť druhých ľudí podľa vlastných predstáv. Takáto láska nie je sentimentálna. Je pokojná, stabilná a prirodzená.
Súčasne sa mení aj vzťah k sebe samému. Človek prestáva viesť nekonečné vnútorné boje. Už nepotrebuje dokazovať svoju hodnotu každým úspechom ani sa trestať za každé zlyhanie. Učí sa prijímať vlastnú nedokonalosť ako prirodzenú súčasť ľudského bytia. Paradoxne práve v tomto prijatí vzniká priestor pre skutočný rast.
Jedným z najvýraznejších prejavov vyššieho vedomia je vďačnosť. Nie ako spoločenská povinnosť alebo technika pozitívneho myslenia, ale ako spontánne rozpoznanie hodnoty života. Človek si začína uvedomovať, že mnohé z toho, čo považoval za samozrejmosť, je v skutočnosti darom. Schopnosť vidieť, počuť, milovať, tvoriť, učiť sa a prežívať samotnú existenciu prestáva byť samozrejmosťou a stáva sa zdrojom úžasu.
Na najvyšších úrovniach vedomia sa postupne vytráca vnútorný odpor voči životu. Objavuje sa hlboký pokoj, ktorý nie je závislý od vonkajších okolností. Človek si uvedomuje, že život nikdy nebude dokonale predvídateľný. Vždy bude obsahovať straty, zmeny a neistotu. Napriek tomu sa prestáva cítiť ohrozený každou vlnou, ktorú mu osud prinesie.
Takýto pokoj nevzniká preto, že by sa svet zmenil. Vzniká preto, že sa zmenil spôsob jeho prežívania.
Práve v tom spočíva podstata vzostupu vedomia. Nie je to cesta k dokonalosti, ale cesta k väčšej pravdivosti. Nie je to únik zo života, ale hlbšie ponorenie sa doň. Čím vyššie stúpa vedomie človeka, tým menej energie venuje boju s realitou a tým viac energie zostáva na samotné žitie.
A možno práve tu sa ukrýva jedno z najväčších tajomstiev ľudskej existencie. Sloboda totiž neprichádza v okamihu, keď ovládneme svet okolo seba. Prichádza vtedy, keď prestaneme byť otrokmi vlastných strachov, ilúzií a obmedzujúcich presvedčení. Vtedy sa pred nami otvára nový spôsob bytia – pokojnejší, vedomejší a zároveň prekvapivo jednoduchý. Nie preto, že by zmizli všetky problémy, ale preto, že sa mení ten, kto ich prežíva.