Ako vzniká trauma, alebo keď minulosť potichu riadi tvoju prítomnosť

Trauma nie je len spomienka na niečo zlé. Je to skúsenosť, ktorá prekročila naše schopnosti ju zvládnuť – a zanechala stopu v našom tele, emóciách aj vzťahoch. Často si ju spájame s extrémnymi udalosťami, no pravdou je, že trauma môže vznikať aj potichu, nenápadne a opakovane.

Čo je vlastne trauma?

Podľa pohľadu kanadského lekára a autora knihy The Myth of Normal Gabor Maté trauma nie je to, čo sa nám stalo, ale to, čo sa stalo v nás ako dôsledok toho, čo sa nám stalo.

Inými slovami: dve deti môžu zažiť rovnakú situáciu, no iba jedno si z nej odnesie traumu. Rozhodujúce je, či mali dostatok bezpečia, podpory a porozumenia.

Ako trauma vzniká?

Trauma vzniká vtedy, keď:

 - dieťa zažije silný stres bez podpory dospelého,

 - ohrozenie je opakované alebo dlhodobé,

 - emócie dieťaťa nie sú prijaté alebo pochopené,

 - dieťa sa musí prispôsobiť, aby si zachovalo vzťah s rodičom.

Mozog dieťaťa je mimoriadne citlivý. Ak sa cíti ohrozené, aktivuje sa stresová reakcia – boj, útek alebo zamrznutie. Ak sa to deje príliš často, nervový systém sa „nastaví“ na prežitie namiesto bezpečia.

Neustála kritika

Malé dievča vyrastá v domácnosti, kde otec často hovorí:
„Zasa si to pokazila.“
„Prečo nemôžeš byť ako tvoja sestra?“

Možno ju nikto fyzicky neudrel. No opakované znevažovanie vytvára presvedčenie:
„Nie som dosť dobrá.“

V dospelosti sa to môže prejaviť ako:

 - perfekcionizmus,

 - strach zo zlyhania,

 - neschopnosť prijať pochvalu,

 - workoholizmus.

Navonok úspešná žena môže vnútri stále bojovať s pocitom menejcennosti.

 Emocionálna nedostupnosť

Chlapec plače, no rodič reaguje:
„Neplač.“
„To nič nie je.“
„Buď chlap.“

Dieťa sa naučí, že jeho emócie sú neprijateľné. Aby si zachovalo vzťah, potlačí ich.

V dospelosti môže:

 - ťažko pomenovať svoje pocity,

 - vyhýbať sa konfliktom,

 - pôsobiť chladne alebo odťažito,

 - mať problém s intimitou.

Partnerka mu môže vyčítať, že je „citovo nedostupný“, no v skutočnosti ide o starý obranný mechanizmus.

 Nepredvídateľné prostredie

Ak rodič trpí závislosťou, náladovosťou alebo agresivitou, dieťa nikdy nevie, čo príde. Žije v permanentnej pohotovosti.

V dospelosti sa to môže prejaviť ako:

 - úzkosť,

 - prehnaná kontrola,

 - potreba mať všetko pod dohľadom,

 - problémy so spánkom.

Takýto človek je „stále v strehu“, aj keď objektívne nebezpečenstvo nehrozí.

Trauma nie je slabosť

Je dôležité zdôrazniť: trauma nie je dôkazom slabosti. Je to inteligentná adaptačná reakcia organizmu. Dieťa robí maximum pre prežitie – aj za cenu potlačenia vlastnej autenticity.

Ako hovorí výskumníčka zraniteľnosti Brené Brown, hanba a pocit „nie som dosť“ patria medzi najhlbšie ľudské zranenia. A často majú korene práve v detstve.

Ako sa trauma prejavuje v bežnom živote dospelého?

Následky traumy z detstva sa často prejavujú nenápadne:

1. Vo vzťahoch

 - opakované výbery nevhodných partnerov,

  - strach z opustenia,

 - žiarlivosť alebo závislosť,

 - naopak vyhýbanie sa blízkosti.

2. V práci

 - vyhorenie,

 - potreba neustále dokazovať svoju hodnotu,

 - paralýza pri rozhodovaní,

 - strach z autorít.

3. V tele

Trauma sa „ukladá“ aj do tela:

 - chronické napätie,

 - bolesti hlavy alebo žalúdka,

 - tráviace problémy,

 - psychosomatické ťažkosti.

Telo si pamätá aj to, čo my vedome nie.

Dá sa trauma liečiť?

Dobrá správa je: áno. Mozog je plastický – schopný zmeny počas celého života.

Liečenie traumy zahŕňa:

 - bezpečný terapeutický vzťah,

 - učenie sa regulovať nervový systém,

 - prácu s telom (napr. dych, pohyb),

 - budovanie zdravých vzťahov,

 - sebauvedomenie a sebaprijatie.

Nejde o to vymazať minulosť. Ide o to, aby minulosť prestala riadiť prítomnosť.

Trauma ako začiatok porozumenia

Mnohí dospelí si až neskôr uvedomia, že ich reakcie nie sú „pokazené“, ale pochopiteľné. To, čo ich kedysi chránilo, im dnes môže brániť v blízkosti, radosti či pokoji.

Pochopenie toho, ako trauma vzniká, je prvým krokom k zmene.
Nie k obviňovaniu rodičov.
Nie k sebaľútosti.

Ale k väčšej láskavosti voči sebe.

Pretože keď pochopíme svoje rany, môžeme sa konečne prestať pýtať:
„Čo je so mnou zle?“

A začať sa pýtať:
„Čo sa mi stalo – a ako si dnes môžem pomôcť?“

Ak neviete ako ďalej, alebo potrebujete porozumieť čo sa vám deje, napíšte mi a nájdeme riešenie aj na váš problém.