Srdce, mozog a realita: Neuroveda vedomého prežívania

Myšlienka, že naše srdce a vedomie formujú realitu, znie na prvé počutie filozoficky či spirituálne. No v posledných desaťročiach sa k tejto téme čoraz častejšie vyjadruje aj neuroveda.

Človek je biologicky navrhnutý na koherenciu a celistvosť. Ak sa na túto myšlienku pozrieme prísne vedeckou optikou, zistíme, že mnohé mechanizmy v mozgu a nervovom systéme skutočne podporujú predstavu, že naše vnútorné nastavenie zásadne ovplyvňuje to, ako realitu prežívame – a tým aj to, aké výsledky v živote dosahujeme.

Mozog nevníma realitu. Predikuje ju.

Moderná neuroveda čoraz viac pracuje s modelom tzv. prediktívneho mozgu (predictive processing).

Mozog:

 - neprijíma pasívne informácie,

 - ale aktívne vytvára model sveta,

 - a porovnáva ho s prichádzajúcimi zmyslovými dátami.

Inými slovami:
Nevidíme svet taký, aký je. Vidíme svet, ktorý náš mozog očakáva.

Prečo je to dôležité?

Ak dlhodobo:

 - očakávame odmietnutie,

 - veríme, že zlyháme,

 - alebo sme presvedčení, že svet je nepriateľský,

mozog bude filtrovať informácie tak, aby tieto očakávania potvrdil.

Tento mechanizmus súvisí s:

 - retikulárnym aktivačným systémom (RAS),

 - kognitívnymi schémami,

 - a posilňovaním neurónových spojení (Hebbovo pravidlo: „neuróny, ktoré spolu pália, sa spolu spájajú“).

Zmena vedomia teda znamená prestavbu prediktívneho modelu mozgu.

Neuroplasticita: Biologický základ zmeny reality

Neuroplasticita je schopnosť mozgu meniť svoju štruktúru na základe skúseností.

Keď opakovane:

 - myslíme určitým spôsobom,

 - prežívame konkrétnu emóciu,

 - reagujeme na stres rovnakým vzorcom,

posilňujeme konkrétne neurónové siete.

Čo z toho vyplýva?

 - Strach sa dá „natrénovať“.

 - Úzkosť sa dá natrénovať.

 - Ale rovnako sa dá natrénovať pokoj, sebadôvera a stabilita.

Mozog je plastický počas celého života. To znamená, že realita, ktorú prežívame, nie je fixná – je výsledkom nášho dlhodobého mentálneho tréningu.

Srdce a autonómny nervový systém

Srdce komunikuje s mozgom prostredníctvom:

 - vagového nervu,

 - hormonálnych signálov,

 - zmien v krvnom tlaku a rytme.

Stav, v ktorom je variabilita srdcovej frekvencie (HRV) harmonická, sa nazýva koherencia.

V tomto stave:

 - je aktivovaný parasympatický nervový systém,

 - klesá hladina kortizolu,

 - zlepšuje sa funkcia prefrontálnej kôry.

Prefrontálna mozgová  kôra je centrum:

 - rozhodovania,

 - empatie,

 - morálneho úsudku,

 - regulácie impulzov.

Ak sme chronicky v strese:

 - aktivuje sa amygdala (centrum hrozby),

 - znižuje sa prístup k racionálnemu mysleniu,

 - realitu interpretujeme ako nebezpečnejšiu.

Srdcová koherencia teda nepriamo mení kvalitu našich rozhodnutí – a tie následne menia naše životné výsledky.

Emócie ako biologické signály

Emócie nie sú len „pocity“. Sú to komplexné neurochemické procesy.

Každá emócia:

 - spúšťa hormonálnu reakciu,

 - ovplyvňuje svalový tonus,

 - mení držanie tela,

 - upravuje tón hlasu.

Tieto zmeny následne:

 - ovplyvňujú správanie druhých ľudí voči nám,

 - menia kvalitu našej komunikácie,

 - a tým spätne formujú sociálnu realitu.

Príklad:

Ak vstúpiš do miestnosti:

 - s napätím → ľudia reagujú opatrne,

 - s pokojom → ľudia sa uvoľnia,

 - so sebavedomím → vzniká prirodzený rešpekt.

Realita sa nemení mysticky.
Mení sa cez neurobiologický reťazec:
emócia → fyziológia → správanie → reakcia prostredia → nová skúsenosť.

Prostredie a vnútorný stav

Epigenetika skúma, ako prostredie a vnútorné prežívanie ovplyvňujú expresiu génov.

Chronický stres:

 - aktivuje zápalové gény,

 - oslabuje imunitu.

Dlhodobý stav pokoja a sociálneho bezpečia:

 - podporuje regeneráciu,

 - stabilizuje hormonálnu rovnováhu.

To znamená, že náš vnútorný stav:

 - neovplyvňuje len psychiku,

 - ale aj biologickú realitu tela.

Čo môžeme vedome dosiahnuť

Pri systematickej práci so srdcom a vedomím možno dosiahnuť:

 Lepšiu reguláciu stresu

Tréning dychu a koherencie zvyšuje HRV.

Kvalitnejšie vzťahy

Vyššia aktivita prefrontálnej kôry zlepšuje empatiu.

Strategickejšie rozhodovanie

Menej amygdalovej reaktivity = viac racionálneho uvažovania.

 Vyššiu odolnosť

Silnejšie neurónové dráhy spojené s pokojom znižujú dopad stresových udalostí.

Praktický neurovedecký tréning

1. Regulácia dychu (5 minút denne)

 - 5 sekúnd nádych

 - 5 sekúnd výdych

 - pozornosť na oblasť hrudníka

Zvyšuje vagový tonus.

2. Mentálny „reframing“

Keď sa objaví stres:

Polož si otázku: „Aké iné vysvetlenie tejto situácie je možné?“  Tým aktivuješ prefrontálnu kôru a oslabíš amygdalu.

3. Tréning vďačnosti

Zapisuj si  minimálne 3 konkrétne veci denne, za ktoré si vďačný.
Opakovanie vytvára nové neurónové spojenia zamerané na pozitívne podnety.

4. Vizualizácia s emocionálnym zapojením

Mozog reaguje na detailnú predstavivosť podobne ako na reálnu skúsenosť.
Dôležitá je emócia, nie len obraz.

Kde je hranica?

Je dôležité zostať vedecky presný:

 - Myšlienky samy o sebe nemenia fyzikálne zákony.

 - Nejde o žiadnu magickú manifestáciu.

 - Nejde o ignorovanie objektívnych problémov.

Ide o to, že:

 - naše vnútorné modely sveta ovplyvňujú správanie,

 - správanie ovplyvňuje výsledky,

 - výsledky spätne posilňujú modely.

Zmena vedomia teda mení trajektóriu života.

Neuroveda dnes potvrdzuje, že:

 - mozog je prediktívny orgán,

 - je plastický,

 - reaguje na emocionálny stav,

 - je úzko prepojený so srdcom a telom.

To znamená, že práca s vedomím nie je ezoterika.
Je to biologický tréning.

Nevieme ovládať všetko, čo sa deje okolo nás.
Ale vieme trénovať nervový systém tak, aby:

 - reagoval menej impulzívne,

 - rozhodoval sa múdrejšie,

 - vytváral stabilnejšie vzťahy,

 - a smeroval život vedomejším spôsobom.

A práve tam sa začína skutočný vplyv srdca a vedomia na realitu.