Syndróm „dobrého dievčaťa“ a „dobrého chlapca“, alebo keď snaha potešiť druhých vedie k strate seba samého

Mnohí z nás vyrastali v prostredí, kde bolo veľmi dôležité byť „dobrým dieťaťom“. Byť poslušný, slušný, milý, nehádať sa, nerobiť problémy a hlavne nikoho neuraziť. Dievčatá mali byť „dobré, slušné a usmievavé“, chlapci zas „rozumní a zodpovední“. Tieto očakávania samy o sebe nie sú zlé. Učia nás rešpektu, empatii a spolužitiu s druhými ľuďmi. Problém však nastáva vtedy, keď sa snaha vyhovieť druhým stane hlavným spôsobom, ako si budujeme vlastnú hodnotu.

V takom prípade sa človek môže postupne dostať do stavu, keď sa prispôsobuje tak veľmi, že prestáva počúvať vlastné potreby, pocity a hranice. Navonok môže pôsobiť spokojne, milo a bezkonfliktne. Vo vnútri sa však často hromadí frustrácia, únava alebo pocit, že nežije svoj autentický život.

Ako vzniká vzorec „hlavne potešiť druhých“

V detstve sa učíme veľmi jednoduché pravidlá: čo je správne a čo nie. Veľkú rolu v tom zohráva spätná väzba od rodičov, učiteľov či starých rodičov. Keď prinesieme zo školy dobrú známku, dostaneme pochvalu. Keď poslúchame, sme označení za dobré deti. Keď sa prispôsobíme, sme „bezproblémoví“.

Postupne sa môže vytvoriť presvedčenie:

„Ak budem robiť radosť ostatným, budem prijatý a milovaný.“

Tento vzorec sa potom prenáša aj do dospelosti.

Každodenné situácie, ktoré mnohí poznáme

Tieto momenty sú často veľmi nenápadné. O to viac však ovplyvňujú naše správanie.

Koláč od babičky

Babička sa celý deň snažila, aby upiekla koláč. Aj keď sme už plní, vezmeme si ďalší kúsok, aby sme ju neurazili.

Film, ktorý nás nebaví

Partner alebo kamarát chce pozerať film, ktorý nás nezaujíma. My súhlasíme, hoci by sme radšej robili niečo iné.

Preťaženie v práci

Kolega nás poprosí o pomoc s úlohou. Už máme veľa práce, ale aj tak povieme „jasné“, pretože nechceme pôsobiť ako niekto, kto odmieta.

Pochvala a očakávania

Keď nás niekto pochváli za výkon alebo výsledky, usmejeme sa a poďakujeme, ale zároveň cítime tlak, že musíme tento obraz stále napĺňať.

Tieto situácie samy o sebe nie sú problém. Ak sa však opakujú dlhodobo a systematicky, vytvárajú návyk:

„Moje potreby nie sú až také dôležité.“

Keď začneme popierať sami seba

Dlhodobé potláčanie vlastných potrieb môže viesť k niekoľkým typickým problémom.

1. Strata kontaktu so sebou

Človek si časom prestane uvedomovať, čo vlastne chce. Je tak zvyknutý prispôsobovať sa druhým, že jeho vlastné želania zostávajú v úzadí.

2. Prekračovanie hraníc

Ak nikdy nepovieme, kde sú naše hranice, ostatní ich nemajú ako poznať. Môžu ich teda prekračovať – často úplne nevedomky.

3. Očakávanie „čítania myšlienok“

Ak robíme veľa vecí pre druhých bez toho, aby sme o tom hovorili, môžeme začať očakávať, že oni budú rovnako vnímaví k nám. Keď sa to nestane, vzniká sklamanie.

4. Hromadiaca sa frustrácia

Nevyjadrené potreby a pocity sa postupne hromadia. Navonok je všetko v poriadku, no vo vnútri rastie nespokojnosť.

5. Neautentický život

Človek môže po rokoch zistiť, že veľká časť jeho rozhodnutí bola motivovaná očakávaniami druhých, nie vlastnými hodnotami.

Dôležitý paradox vo vzťahoch

Možno to znie zvláštne, ale prílišná snaha o harmóniu môže vzťahy zhoršovať.

Keď sa jeden človek neustále prispôsobuje, druhý nemusí vedieť, čo skutočne cíti.  Komunikácia sa stáva nepriama, nakoniec  vznikajú nedorozumenia.

Zdravé vzťahy totiž stoja na jasnej komunikácii a rešpekte k hraniciam oboch strán.

Autenticita nie je egoizmus

Mnohí ľudia sa obávajú, že ak začnú viac myslieť na seba, budú pôsobiť sebecky. V skutočnosti je rozdiel medzi egoizmom a zdravým rešpektom k sebe. 

Egoizmus:
Ignorujem potreby druhých a zaujíma ma iba moje pohodlie.

Zdravá autenticita:
Rešpektujem svoje potreby aj potreby druhých a komunikujem ich otvorene.

Umenie povedať „nie“

Jednou z najdôležitejších zručností pri nastavovaní hraníc je schopnosť odmietnuť. Pre ľudí, ktorí boli vychovávaní ako „dobré deti“, to môže byť veľmi náročné.

Dobrá správa je, že odmietnutie môže byť zdvorilé, pokojné a rešpektujúce.

Techniky, ako zdvorilo povedať „nie“

1. Jednoduché a priame odmietnutie

Nie je potrebné vysvetľovať dlhé dôvody.

Príklad:

„Ďakujem za ponuku, ale dnes to nestihnem.“

 „Teraz sa tomu nemôžem venovať.“

 „Momentálne mi to nevyhovuje."

Krátke a jasné odpovede bývajú často najúčinnejšie.

2. Technika „sendviča“

Najprv uznanie, potom odmietnutie, na konci pozitívny tón.

Príklad:
„Veľmi si vážim, že si sa na mňa obrátil. Tentoraz ti s tým však nepomôžem. Verím, že nájdeš dobré riešenie.“

3. Odložená odpoveď

Ak máme problém reagovať okamžite, môžeme si dať čas.

Príklad:
„Potrebujem sa na to pozrieť a ozvem sa ti neskôr.“

Táto technika pomáha najmä ľuďom, ktorí majú tendenciu automaticky povedať „áno“.

4. Ponuka alternatívy

Ak nechceme alebo nemôžeme pomôcť, môžeme ponúknuť inú možnosť.

Príklad:
„Tento týždeň to nestihnem, ale budúci pondelok by som mal viac času.“

5. Pokojné opakovanie stanoviska

Ak druhý človek tlačí na zmenu rozhodnutia, pomáha pokojne zopakovať odpoveď.

Príklad:
„Rozumiem, že by sa ti to hodilo, ale naozaj to tentoraz nemôžem urobiť.“

Táto technika sa niekedy nazýva aj technika pokazenej platne.

Malé kroky k zdravým hraniciam

Zmena dlhodobých návykov sa nestane zo dňa na deň. Pomáha začať postupne.

Všímajte si svoje pocity

Kedy hovoríte „áno“, ale vo vnútri cítite „nie“?

Začnite malými situáciami

Nemusíte hneď riešiť veľké konflikty. Stačí napríklad povedať, že už nechcete ďalší koláč.

Uvedomte si vlastnú hodnotu

Vaša hodnota nezávisí od toho, koľko radosti dokážete priniesť ostatným.

Dovoľte druhým niesť zodpovednosť za ich emócie

Nie ste zodpovední za to, ako sa každý človek bude cítiť.

Návrat k sebe

Mnohí ľudia si v určitom období života uvedomia, že sa príliš prispôsobovali očakávaniam okolia. Nie je to zlyhanie. Je to prirodzený dôsledok výchovy a spoločenských noriem.

Dobrou správou je, že autenticitu sa dá znovu objaviť.

Začína sa drobnými momentmi:

 - keď si dovolíme povedať, čo naozaj cítime,

 - keď si dovolíme odmietnuť,

 - keď sa prestaneme neustále snažiť vyhovieť všetkým.

Skutočne zdravé vzťahy totiž nevznikajú z dokonalého prispôsobovania. Vznikajú tam, kde sa môžu stretnúť dvaja autentickí ľudia, ktorí si navzájom dovolia byť sami sebou.

A niekedy prvý krok k takejto autenticite vyzerá veľmi jednoducho:

„Ďakujem, ale dnes si ten koláč už nedám.“