Keď uši počujú to, čo duša nevládze spracovať


Tinitus –  pískanie, hučanie či šumenie v ušiach – patrí medzi symptómy, ktoré sa veľmi ťažko ignorujú. Človek ho počuje aj v tichu, často v noci, keď sa všetko okolo upokojí. Z medicínskeho hľadiska sa spája s poškodením sluchu, nervového systému, stresom či preťažením. Psychosomatika však prináša ďalší, hlbší pohľad: čo ak tinitus nesúvisí len s ušami, ale aj s tým, čo (ne)chceme v živote počuť?


Uši ako brána k svetu a vzťahom


V psychosomatickom ponímaní uši symbolizujú schopnosť prijímať informácie, pravdu, názory iných ľudí aj vlastný vnútorný hlas. Sluch nie je len fyzický proces – je to aj akt otvorenosti voči svetu.


Ak niečo nechceme počuť, prirodzene sa „uzatvárame“. Niekedy doslova – ignorujeme slová druhých, potláčame nepríjemnú pravdu, odmietame spätnú väzbu. Inokedy ide o dlhodobý vnútorný konflikt:


- počúvame autority, ale nie seba,


- robíme to, čo sa „má“, nie to, čo cítime,


- zostávame v situáciách, kde sa roky hovorí to isté – kritika, výčitky, nátlak.


Tinitus sa v tomto kontexte môže objaviť ako vnútorný hluk, ktorý vzniká vtedy, keď vonkajší svet prehlušíme, ale vnútro ostáva plné nevypovedaného.


Keď niečo nechceme počuť


Jedna z psychosomatických interpretácií hovorí, že tinitus môže súvisieť s odolnosťou voči nepríjemným slovám alebo realite. Môže ísť napríklad o:


- dlhodobý pobyt vo vzťahu plnom kritiky alebo kriku,


- pracovné prostredie, kde sme neustále pod tlakom,


- situácie, kde potláčame hnev, nesúhlas či odpor.


Keď si nedovolíme povedať „dosť“, telo si môže nájsť vlastný spôsob, ako sa brániť. Tinitus sa tak stáva akýmsi obranným štítom – namiesto slov druhých počujeme vlastný zvuk.


Keď túžime niečo počuť, ale neprichádza to


Druhá rovina je ešte tichšia a zároveň bolestivejšia. Tinitus sa môže objaviť aj vtedy, keď niečo veľmi túžime počuť, no neprichádza to:


- uznanie,


- pochvalu,


- ospravedlnenie,


- „ľúbim ťa“,


- alebo jednoduché „vidím ťa“.


Ak človek dlhodobo čaká na slová, ktoré neprídu, môže v ňom rásť vnútorné napätie, smútok či pocit prázdna. Ticho z vonkajšieho sveta je paradoxne nahradené hlukom zvnútra. Akoby si telo povedalo: keď neprichádzajú slová, vytvorím si vlastné.


Stres, preťaženie a neustály vnútorný dialóg


Veľmi častým spúšťačom tinitu je stres. Z psychosomatického hľadiska nejde len o množstvo povinností, ale aj o neustále „počúvanie“ všetkého a všetkých:


- očakávaní okolia,


- potrieb iných,


- vnútorného kritika.


Keď nikdy nepočúvame ticho a seba, nervový systém zostáva v pohotovosti. Tinitus môže byť signálom, že je čas stíšiť vonkajší svet a začať načúvať dovnútra.


Čo nám tinitus môže odkazovať?


Psychosomatika neponúka rýchle riešenia, ale otázky:


Kto alebo čo v mojom živote je príliš hlučné?


Čo už nechcem počúvať, ale bojím sa to priznať?


Aké slová mi chýbajú?


Počúvam vôbec sám seba?


Práca s tinitom na tejto úrovni môže zahŕňať vedomé spomalenie, prácu s emóciami, otvorenú komunikáciu, terapiu či techniky zamerané na uvoľnenie nervového systému.


Tinitus nie je slabosť ani zlyhanie tela. Môže byť pozvaním – zastaviť sa, započúvať sa a konečne dať priestor hlasom, ktoré boli príliš dlho prehliadané.


Niekedy totiž najväčší hluk vzniká tam, kde nebolo vypočuté ticho.

 

Príklady zo života

Hluk, ktorý mal niečo prekryť

Marek bol celý život ten, ktorý „to zvládne“. Keď na neho šéf zvýšil hlas, usmial sa. Keď doma vládlo napätie, zapol televízor. Keď ho telo varovalo únavou, pridal kávu.
Jedného dňa však nastalo ticho, ktoré nebolo tiché. Jemné pískanie, najprv len večer, potom stále.
Marek sa snažil zvuk prekryť – hudbou, prácou, hlukom mesta. No čím viac sa snažil nepočuť, tým hlasnejší bol.
Až neskôr pochopil, že tinnitus nebol nepriateľ. Bol to hluk pravdy, ktorú celé roky odmietal počuť – že je vyčerpaný, nahnevaný a potrebuje povedať „dosť“.

Ten zvuk, ktorý sa objavoval vždy rovnako

Ivana mala pocit, že má jednoducho smolu na mužov.
Každý začiatok bol krásny – intenzívny, blízky, plný sľubov. A každý koniec bolel rovnako. Kritika, chlad, ticho, pocit viny.
Priatelia jej to hovorili jemne. Neskôr otvorene.
Ona však vždy našla vysvetlenie: „Tento je iný.“ „Teraz to bude lepšie.“
Keď sa v jej ušiach objavil jemný pískavý tón, pripísala ho stresu.
Zvuk sa ozýval najmä po hádkach, po pocite, že opäť prekročila vlastné hranice.
Tinnitus nebol trest. Bol opakujúcim sa signálom, podobne ako jej opakujúce sa vzťahy.
Až keď si s pomocou terapeuta dovolila položiť otázku, ktorú nechcela počuť – „Prečo si vyberám to isté v inom obale?“ – začal zvuk strácať silu.
Nie preto, že by zmizol.
Ale preto, že ho už konečne počúvala.


 Čakáreň na slová, ktoré nikdy neprišli

Peter celý život čakal. Na pochvalu. Na uznanie. Na jednoduché: „Som na teba hrdý.“
Neprišlo to od otca, neprišlo to od partnerky, neprišlo ani od seba samého.
A tak jeho vnútro zaplnilo ticho. Nie pokojné – prázdne.
Postupne ho začal vypĺňať zvuk. Nepríjemný, neustály, neodbytný.
Tinnitus bol ako čakáreň bez hlasov, kde telo vytvorilo vlastný zvuk, aby nemusel počúvať bolesť z toho, čo nikdy nebolo vyslovené.

Keď telo kričí, lebo duša mlčí

Eva bola vychovaná k tichu. „Nehádaj sa. Nerob problémy. Buď milá.“
Jej emócie sa naučili mlčať. Hnev sa premenil na napätie, smútok na únavu.
Keď už duša nevládala hovoriť, prehovorilo telo.
Nie slovami, ale tónom – stálym, neúprosným.
Tinnitus bol krikom potlačených emócií, ktoré sa konečne rozhodli, že ich bude počuť – či chce, alebo nie.

 
 

 

© 2015 Všetky práva vyhradené.

Vytvorené službou Webnode