Alergia je plač duše

Alergia patrí medzi najrozšírenejšie zdravotné ťažkosti dnešnej doby. Každý ju pozná, mnohí s ňou žijú. No popri medicínskom vysvetlení existuje aj pohľad, ktorý alergiu vníma ako obraz toho, čo sa odohráva v našom vnútri. A práve tu vzniká metafora, ktorá si nachádza čoraz väčší priestor v psychologickej a osobnostnej literatúre:

„Alergia je plač duše.“

Nie ako diagnóza, ale ako pozvanie zamyslieť sa nad tým, ktoré situácie, spomienky či emócie môžu byť hlboko vrytým signálom nášho podvedomia.

Ako sa mozog učí spúšťať reakcie

V neurolingvistickom programovaní (NLP) existuje pojem kotvenie. Označuje proces, pri ktorom si mozog spojí špecifický podnet (vôňu, zvuk, situáciu, miesto či osobu) s určitým emocionálnym stavom.

Takéto kotvy vznikajú:

• spontánne a nevedome,
• pri silných emočných zážitkoch,
• opakovaním určitých situácií.

Keď sa neskôr človek dostane do prostredia alebo k podnetu, ktorý sa s kotvou spája, podvedomie automaticky aktivuje celý naučený „balík reakcií“ – a do tela sa spustí známy reťazec: napätie, zmena dýchania, obranné mechanizmy, niekedy aj somatické príznaky.

Nie preto, že by daný podnet bol hrozbou.
Ale preto, že takto sa to telo kedysi naučilo.

Keď telo rozpráva príbehy, ktoré už nechceme počuť

Mnohé psychosomatické smery hovoria o tom, že telo si pamätá. Nepýta sa, či je situácia aktuálna, len reaguje podľa starých vzorcov.

A tu vzniká metafora „plaču duše“:

• keď duša plače, telo často kričí,
• keď duša potláča, telo si pamätá,
• keď duša nevie pomenovať, telo to ukáže.

A čím je reakcia „nelogickejšia“, tým pravdepodobnejšie vznikla niekde v minulosti – ako kotva, ktorá sa aktivuje bez nášho vedomia.

Príklady z praxe a života

1. „Nevysvetliteľná“ reakcia na jarné vône

Klientka opisovala, že alergické prejavy (štípanie očí, svrbenie pokožky) sa spúšťali každý rok pri príchode jari. Až pri hlbšej práci si uvedomila, že jar bola obdobím, keď v detstve zažívala silné napätie doma – a vôňa rozkvitnutých stromov sa jej nenápadne spojila so stresom.

Telová reakcia bola starým naučeným signálom:
„Pozor, prichádza napätie.“

2. Alergia na srsť – alebo niečo, čo ostalo nedopovedané

Muž s výraznou reakciou na zvieraciu srsť si po čase spomenul na zážitok z 12 rokov: keď mal obľúbeného psa, ktorý nečakane uhynul. Spustilo to v ňom silnú emóciu straty.

Neskôr sa pri kontakte so zvieratami telo aktivovalo rovnakým impulzom:
„Toto bolí, chráň sa.“

3.  „V práci som sa naučil kašľať.“

Jeden klient povedal:
„Vždy, keď mám vstúpiť do kancelárie svojho šéfa, začne ma dráždiť v krku.“

Nie je alergický na nič v kancelárii — ale naučil sa reagovať somaticky na psychický stres, ktorý sa roky spájal s kritikou a tlakom zo strany nadriadeného.

Jeho kašeľ nebol alergiou, ale jasným príkladom negatívnej kotvy.

4. „Môj syn zakaždým kýcha, keď ideme k mojim rodičom.“

Malý chlapec má alergiu na prach. Napriek tomu, že doma sa o to rodičia starajú, vždy, keď idú na návštevu k starým rodičom, kýchanie a podráždenie očí sú oveľa intenzívnejšie.

Vysvetlenie?
U starých rodičov sa často háda jeho rodina. Dieťa si podvedome spojilo prítomnosť napätia s návštevou.

Prach je reálny alergén — ale psychický stres zosilňuje reakciu tela.

Prečo sa reakcie „prejavujú cez telo“?

Telo je fascinujúce v tom, že je úprimné.
Zatiaľ čo my dokážeme:

• ignorovať,
• racionalizovať,
• odkladať,
• potláčať,

telo to jednoducho nevie.

Vyjadruje, čo v nás ostalo nedokončené.

Niekedy jemne – únavou či napätím.
Inokedy výrazne – somatickým príznakom, ktorý nás prinúti zastaviť.

Dá sa s tým pracovať?

Áno, napríklad tým, že:

• zvedomíme staré kotvy,
• preprogramujeme emocionálne reakcie,
• uvoľníme z tela napätia, ktoré už neslúžia,
• naučíme sa nové vzorce správania.

Práca s kotvením, všímavosť, neurolingvistické techniky či jemná práca s telom môžu pomôcť lepšie pochopiť, prečo telo reaguje tak, ako reaguje.

Keď duša plače, telo kričí

Alergia ako metaforický „plač duše“ nás nenúti odmietať lekársku pomoc — len pozýva nazrieť hlbšie.

Možno tam, kde kedysi vznikla emócia, ktorá sa nestihla vypočuť.
Možno k spomienke, ktorá potrebuje byť prepísaná.
A možno len k poznaniu, že naše telo je verným tlmočníkom nášho vnútorného sveta.

A keď mu porozumieme, prestane kričať.
Lebo niekedy stačí, aby konečne bolo počuté.

Ak si neviete rady, dohodnite si termín konzultácie, pomôžeme aj vám!