Terapia RESET

Máme pre vás riešenie!

Poraďte sa o svojich problémoch, využite našu pomoc a dohodnite si termín konzultácie.

Človek sa po stáročia snaží pochopiť, prečo ochorie. Dlho prevládal názor, že choroba vzniká výlučne v tele, že je výsledkom poškodeného orgánu, infekcie, úrazu alebo genetickej predispozície. Moderné poznanie však ukazuje, že ľudský organizmus nemožno rozdeliť na samostatné časti. Telo neexistuje oddelene od psychiky, psychika neexistuje oddelene od vzťahov a vzťahy neexistujú oddelene od hodnôt, presvedčení a spôsobu, akým človek vníma seba i svet. Všetko je navzájom prepojené do jedného dynamického systému, v ktorom každá zmena vyvoláva ďalšiu zmenu.

Keď sa pozrieme na človeka z tejto perspektívy, začíname chápať, že medzi príčinou a následkom zriedka existuje jednoduchá priama línia. Väčšina udalostí prechádza množstvom medzičlánkov. To, čo dnes nazývame symptómom, môže byť v skutočnosti posledným článkom veľmi dlhého reťazca procesov, ktoré sa začali dávno predtým, než sa objavili prvé telesné ťažkosti.

Všetko sa často začína myšlienkou. Nie preto, že by myšlienka sama osebe mala magickú moc vytvárať choroby, ale preto, že je prvým filtrom, cez ktorý človek interpretuje realitu. Dvaja ľudia môžu prežiť rovnakú situáciu, no ich organizmus na ňu zareaguje úplne odlišne. Jeden v nej uvidí výzvu, druhý ohrozenie. Jeden ju prijme ako príležitosť na rast, druhý ako dôkaz vlastného zlyhania. Udalosť zostáva rovnaká, no význam, ktorý jej človek prisúdi, vytvára rozdielny vnútorný svet.

Práve interpretácia udalostí vytvára postoje. Postoj je niečo hlbšie než jednotlivá myšlienka. Je to stabilný spôsob, akým človek pristupuje k sebe, k druhým ľuďom a k životu. Ak človek opakovane interpretuje svoje skúsenosti cez presvedčenie, že nie je dosť dobrý, postupne sa toto presvedčenie stáva jeho postojom. Prestáva byť len občasnou myšlienkou a začína sa stávať súčasťou identity. Podobne vznikajú postoje založené na nedôvere, pocite ohrozenia, vine, bezmocnosti alebo naopak na dôvere, otvorenosti a prijatí.

Z postojov sa následne rodia emócie. Emócie nie sú nepriatelia človeka ani chyby psychiky. Predstavujú informačný systém organizmu. Informujú nás o tom, ako vnímame svet a aký význam mu pripisujeme. Ak človek dlhodobo verí, že je neustále ohrozovaný, bude prežívať strach. Ak verí, že sa s ním zaobchádza nespravodlivo, bude prežívať hnev. Ak sa cíti odmietnutý, objaví sa smútok alebo hanba. Emócie teda nevznikajú vo vákuu. Sú odpoveďou na spôsob, akým človek interpretuje realitu.

V tejto chvíli sa začína proces, ktorý je predmetom záujmu psychosomatiky. Emócia nie je len psychologický zážitok. Každá emócia je zároveň biologickou udalosťou. Keď človek prežíva strach, aktivujú sa konkrétne oblasti mozgu. Nervový systém vyšle signály do nadobličiek. Začnú sa vyplavovať stresové hormóny. Mení sa tepová frekvencia, krvný tlak, svalové napätie, trávenie aj fungovanie imunitného systému. To, čo človek nazýva pocitom, je zároveň merateľný biologický proces.

Príroda vytvorila tento systém na krátkodobé prežitie. Problém nastáva vtedy, keď sa z krátkodobého stavu stane chronický stav. Organizmus dokáže zvládnuť intenzívny stres, ak po ňom nasleduje regenerácia. Nedokáže však bez následkov fungovať v neustálom stave pohotovosti. Mnohí ľudia dnes nebojujú s reálnym fyzickým nebezpečenstvom, no ich nervový systém reaguje tak, akoby sa nachádzali v permanentnej hrozbe. Telo nerozlišuje medzi útokom predátora a neustálym pocitom zlyhania, odmietnutia alebo existenčnej neistoty. Z biologického hľadiska sú obe situácie schopné aktivovať podobné obranné mechanizmy.

Práve tu sa ukazuje fascinujúca prepojenosť psychiky a tela. Dlhodobé emocionálne napätie sa postupne premieňa na telesné napätie. Myšlienka vytvára emóciu, emócia aktivuje biológiu a biológia začne formovať fyzický stav organizmu. Svaly sa sťahujú, mení sa držanie tela, dýchanie sa stáva plytším, trávenie menej efektívnym, imunita menej vyváženou. Telo sa stáva zrkadlom vnútorného sveta.

Zároveň však proces nikdy neprebieha len jedným smerom. Telo spätne ovplyvňuje psychiku. Človek, ktorý dlhodobo nespí, začne svet vnímať negatívnejšie. Človek trpiaci chronickou bolesťou bude mať väčší sklon k úzkosti alebo podráždenosti. Zápalové procesy v organizme môžu ovplyvňovať náladu a kognitívne funkcie. To znamená, že medzi telom a psychikou neexistuje vzťah príčiny a následku v tradičnom zmysle slova. Existuje medzi nimi neustály dialóg.

Etikoterapia ide v tomto uvažovaní ešte hlbšie. Pýta sa, odkiaľ pochádzajú samotné postoje, ktoré následne vytvárajú emócie a biologické procesy. Zaujíma ju otázka vnútorného súladu človeka. Predpokladá, že človek prirodzene smeruje k pravdivosti, autentickosti a harmonickým vzťahom. Ak sa od týchto princípov vzďaľuje, vzniká vnútorné napätie. Toto napätie nemusí byť vedomé. Človek môže navonok pôsobiť úspešne, no vo svojom vnútri môže dlhodobo popierať svoje potreby, hodnoty alebo pocity.

Podľa etikoterapeutického pohľadu vzniká významná časť utrpenia v okamihu, keď človek prestáva žiť v súlade so sebou. Nie je to otázka morálneho odsúdenia, ale otázka prirodzených následkov. Ak človek dlhodobo hovorí niečo iné, než cíti, ak robí niečo iné, než považuje za správne, alebo ak zostáva vo vzťahoch, ktoré ho vnútorne ničia, vytvára sa rozpor medzi vnútornou realitou a vonkajším životom. Tento rozpor spotrebúva energiu a vytvára chronické napätie.

Možno si to predstaviť ako rieku. Keď rieka tečie prirodzene, voda plynie bez veľkého odporu. Ak však do jej toku vložíme prekážky, začne sa hromadiť tlak. Voda si vždy nájde cestu, no často za cenu erózie a poškodenia okolitého prostredia. Podobne funguje aj psychika. Potlačené emócie nezmiznú. Nevyjadrené potreby nezaniknú. Nevyriešené konflikty sa nestratia. Menia iba svoju formu.

To však neznamená, že každá choroba je dôsledkom nesprávneho myslenia alebo morálneho zlyhania. Takéto tvrdenie by bolo nielen nevedecké, ale aj neetické. Ľudia ochorejú z mnohých dôvodov – genetických, infekčných, environmentálnych aj náhodných. Hlbší pohľad psychosomatiky a etikoterapie nespočíva v hľadaní vinníka, ale v hľadaní súvislostí. Nejde o otázku: „Čo som urobil zle?“ Oveľa užitočnejšia je otázka: „Čo sa môžem naučiť o sebe, svojich vzťahoch a svojom živote?“

Keď sa na človeka pozeráme týmto spôsobom, zdravie prestáva byť len absenciou symptómov. Stáva sa stavom dynamickej rovnováhy medzi telom, psychikou, vzťahmi a hodnotami. Choroba potom nemusí byť iba poruchou organizmu. Niekedy môže predstavovať signál, že určitá časť života potrebuje pozornosť. Nie preto, že by choroba bola zámernou správou, ale preto, že človek je jednotný systém a narušenie jednej oblasti sa nevyhnutne prejaví aj v ostatných.

Najhlbším poznaním, ku ktorému vedie spojenie psychosomatiky a etikoterapie, je uvedomenie, že život človeka tvorí sieť vzájomne prepojených vzťahov. Myšlienky ovplyvňujú postoje. Postoje formujú emócie. Emócie menia biológiu. Biológia ovplyvňuje telo. Telo spätne mení psychiku. Psychika ovplyvňuje správanie. Správanie formuje vzťahy. Vzťahy následne vytvárajú nové skúsenosti, z ktorých vznikajú ďalšie myšlienky. Kruh sa uzatvára a zároveň neustále pokračuje.

Pochopenie tohto kruhu nie je len teoretickou úvahou. Je pozvaním k hlbšiemu uvedomeniu vlastného života. Pretože každá zmena v jednej časti systému sa skôr či neskôr prejaví v celku. A práve v tom spočíva nádej: ak sú všetky vrstvy človeka prepojené, potom aj malé vedomé zmeny môžu postupne meniť celý životný príbeh.